Slony, plamene a ovečky

Smútok sa zväčša spája so slzami. Je to však vzduch opakovane vytláčaný z pľúc a žalúdok naruby. Únava a ľahostajnosť,  neochota vyjsť z ulity, kedy únavné držanie sa stereotypnej istoty sprosto prostých dní potláča všetko na čom niekedy záležalo. Je potichu a ťažký ako tri slony. Nevynucuje si pozornosť.  Splýva a je stály. A na smutných ževraj slnko nesvieti  a tak treba makať a držať sa v akceptovateľnej hladine, aby sa permanentne zamedzilo otázkam o šťastí. 

Úplne najľahšie by bolo zvaliť to všetko na systém. Neobviňovať jednotlivcov, ale prehnitosť  samotných základov spoločnosti. Povedať, že všetko stojí za nič alebo že to aspoň stojí za ľubovoľne zvolený vulgarizmus. Najľahšie by bolo povedať, že ľudia sú ovečky a následne sa zaradiť k nim, akože nimi v skutočnosti neopovrhuješ. Pretože je to akože vrodené, nevidieť pár metrov pred seba.

A ten pocit bol zrejme plný popola. Plný odchodov a napoly podupaných snov. Zvíjali sa na zemi a plazili sa nocou. V duši bol najprv plameň, hnev,  túžba a zostali suché oči. Len v mysli povstalo zistenie, nová filozofia platiaca na všetko nepravdepodobné, a tou bolo vedenie, že nikto nebude tancovať do melódie zvuku tvojho trieštiaceho sa srdca. Spomínaš si na naivné očakávania, na lipnutie na lepších zajtrajškoch? Na zatváranie očí pred škaredou realitou? Na úmornú snahu privierať oči tak veľmi, aby sa do nich nedostala ani častica popola a aj na dobrovoľnú nevedomosť, príjemnú ignoranciu spojenú s plytkými radosťami, ktoré prinášali potrebné umŕtvovanie racionálneho pohľadu na okolie?  Všetko je preč. A na smutných ževraj slnko nesvieti.

Verím, že realita je schovaná celkom inde. Že je ukrytá v malých kúsočkoch všetkého, čo zostalo nádherné. V mrazivom vetre a snehových vločkách, na ktoré už zasa čakám. V lúčoch pouličného osvetlenia a neznámych úsmevoch na ulici. V dlhých rozhovoroch o ničom a všetkom a smiechu, z ktorého bolí brucho. A že pred tým, ktorý sa snaží vidieť a nie len pozerať sa ustavične otvárajú nové dvere. 

Sama sa snažím stavať na cudzie územia a potom sa síce potkýnam, ale idem ďalej. Všetko je späť, aj keď inverzne. Atrament slov prečítaných v minulosti sa drží na vnútornej strane viečok a spolu s vetrom, ktorý si nosím so sebou ma spája do nestáleho celku. Celý život sa snažím zľahka načrtávať skutočnosti o tom, že sa ešte stále hľadám a nevyznievať pritom pokrytecky. Či sa mi darí. Tak to je otázne.  Ale nezahŕňam sa slonmi vykúkajúcimi z popola.

Žily, prachovky a dobroty

Možnože sa mi konce začali celkom mimovoľne začali spájať s chladom, pocitom zimy na končekom prstov nôh a studenou podlahou mojej izby. S ranným vyliezaním z postele, husou kožou na pokožke nôh, s rýchlym nazúvaním pohodených, napoly zabudnutých ponožiek.  A možnože sa mi konce začali nie tak celkom mimovoľne spájať s vidinou opätovných začiatkov, s ostrou vôňou jesene a odhalenej, čerstvo zoranej pôdy. Alebo vôňou ľudí v okamžitom momente ich príchodu dnu, keď je vonku chladno. 

Uvedomovanie si vlastnej existencie je vec prinajmenšom ošemetná. Tak ošemetná, že niekedy zrejme nevieme čo od dobroty. Spomínam si, bude to už nejaký ten piatok odkedy som hľadanie odpovedí na svoje nekončiace otázky zavesila na klinec a začala miesto toho radšej hľadať tie správne otázky na nesprávne odpovede, ktoré mi niekto len tak ledabolo a akoby nič podstrčil. Podstrčil mi ich tak šikovne, že už ani neviem odkedy ich nosím pri sebe. Ale to je tak, že hľadanie otázok je hľadanie na úplne inom stupni serióznosti ako bežné hľadania. Hľadanie tak seriózne, až zabudlo lexikálny význam slova seriózny a prestalo sa tak navonok správať.  Tak sa teda väčšinou iba akosi nonšalantne obzerám.

(Som človek.

V žilách mi prúdi rovnaký strach

ako tebe.)

Moje telo sa skladá z hviezdneho prachu. Všetko sa skladá z hviezdneho prachu. Je to všetok život aj neživot podo mnou aj nado mnou. A nikto, ani ten najobéznejší človek na svete nebude nikdy taký ťažký, aby sa vplyvom vlastnej váhy a gravitácie prepadol sám do seba a stala sa z neho čierna diera.

Sme hrozne maličkí.

A paradoxne, stále dosť obrovskí na to, aby sme sa opakovane strácali sami v sebe.

Lenže onedlho začne vo vzduchu visieť niečo zásadné, ďalší kúsoček konca ďalšej kapitoly.  Viem to, pretože to tak bolo vždy. Jeseň je vždy definitívnou prestupnou stanicou, deliacou linkou  a ja, akoby som sa po príklade stromov zbavovala nepotrebného. Aby to v zime nezavadzalo, len aby to neťahalo k zemi. 

Už to bude nejaký ten piatok odkedy som sa zamilovala do nenúteného súznenia duší, kakofónie vnemov, pocitu tichých slov na mojich dlaniach, do nemého aktu miesenia vlastných myšlienok s myšlienkami niekoho, koho poznám iba po mene. Do ranného čítania v autobuse, do čítania všade možne. Do zdrojov otázok na niekdajšie odpovede.

Celé je to smiešne. 

Tendencie

Štruktúra ľudských omylov. Modrina, čo neviem odkiaľ sa vzala. Na dôvažok ani netuším, či to myslím metaforicky. Snažím sa nájsť systém v chaose, ale aj to iba niekedy. A vo voľnom čase sa rada len tak voľne pohodím.

Oni majú občasné tendencie zrádzať. Ja zasa nezabúdať. A tak pálim mosty a pozerám im pritom do očí.  Ako bonus ešte nesiem vlastné známky používania. Klasické jazvy, čo sa už dlhšiu dobu nehoja a tak som ich prijala za svoje súčasti. Občas sa skutočne cítim ako poškodený tovar a vtedy si reálne myslím, že začínam trochu rozumieť tomu, čo to znamená byť človekom. A do mysle si vpúšťam realitu. Pravdu o tom, že väčšinu svojho života som len prosto a jednoducho chcela byť tá, ktorá odíde prvá. Tá, ktorá nezostáva sama z vôle iných ale z vôle vlastnej. Tá, ktorej nestrihajú krídla a do úst nevkladajú cudzie slová. Vždy sa mi darilo. Len momentálne už akosi neviem, čo s tým.

Nepríde ti, že sme smiešne krehkí vo svojej zkostnatelosti?

Osifikácia pohľadov na svet kompletná.

Hľa.

Dospelí ľudia.

 Malé slony v porceláne.

Nikdy som moc neriešila spoločenské prúdy, pískanie a hopkanie v súlade s pískaním. Ale kam má človek ísť, ak mu ulice dláždené odžitými rokmi horia pod nohami? Snáď len žiť s istotou, že ak múry padnú, prosto ich postavíme znovu.  Pravda pritom je, že každý máme občas vo zvyku naháňanie tieňov. V mnohých prípadoch ani nie tých vlastných. V tom horšom prípade naháňajú oni nás a kruh sa neuzavrel a neuzavrie sa.

Chcem sa schovať do cukrovej vaty.

A odísť niekam, kde fúka vietor.

V poslednej dobe mi ide varenie guláša iracionálnych strachov a obáv. Začínam byť majster remesla. Taký nechcený a náhodný a zmätený. Môjmu gulášu (pomaly dusenému v tlakovom hrnci) chýba akákoľvek logika. Tým ma desí ešte viac.

Chcem len, aby si vedel, že mám rada krásne nedokonalosti.

To, čo je perfektné ma v podstate nezaujíma.

Irónie a arónie

Všimli ste si niekedy tú pomalú, plíživú zmenu v sebe samom? To, ako sa postupom času a pomaly, veľmi pomaličky stávate verziou samých seba, o ktorej ste boli presvedčení, že ňou nikdy nebudete?  Príklad. Zrazu vás pohoršujú úplne iné veci z úplne iných dôvodov.

/Cestou do školy chodím pravidelne okolo lahôdok. Rožok, šunka/treska, zjedené na stojáka vo výklade. Obyčajné. Sledujem tých ľudí z vonkajšej strany výkladu a hovorím si, že aj ja raz zjem tú tresku na stojáka vo výklade týchto lahôdok. Nemám záľubu v treske v majonéze. Ale chcem si dokázať, že som toho schopná. Spať k sledovaniu. Ráno o pol ôsmej, pán si číta noviny a popíja svoje ranné pivo. Pivo? Neobyčajné. Pohoršilo ma to. Veď ja som mala len úplne obyčajnú rannú kávu. Zakývam morálke na rozlúčku a pokračujem v systematickom kladení jednej nohy pred druhú./

Príklad. Zrazu uvažujete o kúpe dáždnika, aj keď ste sa pred tromi rokmi zaprisahali, že dáždnik vlastniť nebudete. Že sa nestanete jednou z tvárí zúfalo držiacich svoj dáždniko-satelit nad hlavou ako signalizáciu pre vesmírne lode. Alebo ako štít proti vetru. Fantázii sa medze nekladú.

Mám 18 rokov a nie som dospelá. Už nenosím ofinu, bez ktorej som sa kedysi necítila sama sebou. Už si nekreslím po nohách (často). Na ruke nosím hodinky, ktoré mi niekedy prišli zbytočné. Píšem si zoznamy (a strácam zoznamy.) Vstávam skoro, raňajkujem, pijem veľa kávy, chodím behať a v zásade nenosím dlhé nohavice. A som úplne iná ako minulý rok a predvčerom a včera a pred minútou a sekundou. Stále som to ja. A nikdy nebudem nikým iným ako kedysi neočakávanou verziou samej seba. Narozdiel od sušeného sójového mlieka s obsahom kazeínu totiž nie som pokrytec.

 Lebo: Když nevíš co s tím, dej na to sejra.

 

Ľudotesne(?)

Keď prší, nie je mi čudne. Čudne mi je hocikedy a to mi vtedy hlavou behajú myšlienky o hrčiach v hrdle pred plačom, prievane v autobuse a o mokrých ponožkách. Dnes pršalo.

Nestíham sledovať nitky ľudských väzieb.  Z opakovane nevyslovených vecí sa asi skutočne stávajú náhle smútky. A najdôležitejšie otázky sú medzi nami chápané ako rétorické. 

Viem, už od mala som prílišne neobľubovala veľa ľudí pokope, hluk a prílišnú pozornosť. Celé to bolo také komorné. Nie žeby som bola tiché dieťa vždy, ja som bola tichá prevažne verejne. Doma som naopak hádzala svoje dioptrické okuliare do buriny za domom a dúfala, že budú navždy stratené. Alebo predpokladala, že mi niekto skočí na to, že na tej fotelke a za očakávania prisadnutia otcovým zadkom som ich len zabudla a že je mi teraz  naozaj úprimne ťažko na srdci, že sú spomínané okuliare celé pokrútené a  prisadnuté. Ale nepotrebovala som svetlá reflektorov. Iné deti som si nikdy nepúšťala blízko k telu a svoje detské trápenia si nechávala skôr pre seba .

Bola som naivná a som si takmer stopercentne istá, že ešte stále rovnako naivná som. Akurát som sa naučila ako sa správne obliať azbestom. Presne tak, aby som si ublížila len tak trochu a prípadnú vzniknutú bolesť zvalila na daň za ochranu vyšších cieľov. A že keby to náhodu predsa len nevyšlo? No, ešte mám aj takú tú svoju osobnú bublinu. Márne srandy.

Vädne mi orgován. Včera som si to všimla, snažila sa kriesiť ho, vymeniť vodu, pohnojiť.  Ale dá sa hnojiť niečo, čomu je už vlastne koniec? Možno som to fakt len pohnojila. Každý vädne, zvädne. Aj v peknej váze. Všetci doradu máme vyrazený dátum expirácie. Dobu, kedy sa pokazíme, kedy už ani vytrvalé hnojenie všade navôkol nepomôže tak, ako by malo. Niekedy zabúdam, že mi  je ľúto rezaných kvetov, že mi prídu čudne smutné, akoby vytrhnuté z kontextu.

Možno už pomaly a neochotne rastiem, ale nepredpokladám. Predvčerom som sa merala a stále bieda, lebo 163 centimetrov, to je skoro ako taký vyšší hobbit. V lete, keď je v jazere zrazu hlbšia voda, zistím to ako prvá.

Na čom funguje moje telo? Cukor, kofeín. A výkonnosť? Veruže veľmi premenlivá. Predpokladám, ak sa mi raz podarí spraviť nasýtený roztok cukru v šálke kávy, dám vedieť.

Po boji je každý hrdina a ja tesne pred? Kľačím na rozsypanej odvahe. Vraj, aj tak mi na tom nikdy nezáležalo.  On sa ževraj o seba nebojí. Nejak bolo, nejak bude. Sebaklam je krásny, nemyslíš?  

Možno som občas úplne bez kontextu, ale nie som z neho vytrhnutá. Nie som rezaná kvetina a nevädnem, zatiaľ nezvädnem ako ten fialový orgován. Ešte kopem.

Tak sleduj, prosím ťa. 

Goniometria bytia

„Čas mi nezatvára oči. Nie žeby sa nesnažil, chudák, to len ja si ich už pre istotu podopieram zápalkami, ako všetko čo sa dá, pekne doradu. A možno sa len mením na rybu. Bez viečok, bez pamäti. Musíš uznať,  má to logiku, aj keď ju tam nevidíš. Schovanú, hnusobu.  Bojí sa. Ako ty.“

„Ty. Vždy sa tváriš, že vieš kam zabočiť. Chodíš po uličkách, ktoré si ja ani len neviem predstaviť. Dušuješ sa, že poznáš smer jednosmeriek. A ja? Ja ani len neviem, na ktorú stranu mám juhozápad.  A zakydávam sa od horčice. Cudzím ľuďom hovorím nezmysly, ktoré počuť nechcú a to len preto, že bývam ľahko nervózna. Zakopávam o nohy stoličiek a potom im nadávam, že to oni sú tí, ktorí môžu za všetko pozemské utrpenie prstov nôh. Z času na čas mám chuť váľať sa po zemi a ruky teatrálne upínať k oblohe a kričať niečo bez zmyslu.„ 

„Žijeme v dvoch odlišných svetoch, paralelných vesmíroch. Definujeme chiralitu a ona definuje nás.“

Občas sa pobijeme. Hádame sa, ktorá z nás má výsostné právo na verejný prejav. Celé je to neorganizované, zmätene malicherné. Malicherností máme plný barák. Hádžeme ich na kopu. Hľadáme harmóniu a pomedzi toto hľadanie kľučkujeme pomedzi iných ľudí. Pristavujeme sa pri nich. Selektujeme, filtrujeme vypovedané aj nevypovedané. Obraciame plášte a rozmýšľame, či budeme dnes ticho pozerať alebo hovoriť nezmysly. Nie je to myslené v zlom. Len je to ťažké, správame sa inak a ja som nerozhodná. Aj dnes som pri vonných sviečkach stála desať minút a rozhodovala sa medzi borovicou s jablkom a vôňou leta. Leto vo sviečke ale nevoňalo ako pokosená pšenica. Ty a ja. Ja a ja. „Hovorím o sebe v množnom čísle, pretože sa občas cítim rozbitá na malé fragmenty rôznych osobností.“ Všimla si si? Všimla som si? Ostatok času sa cítim ako blázon.

 „Radšej stratím teba, akoby som mala stratiť seba.“
                                                        

A smejem sa, lebo je to totálny paradox. Veď to je jedno a pritom ani na obzore nevidno koleso na táčkach.

Človek je tvor zvláštny. Občas dokonca vláčny. Väčšinou nespokojný. Niekedy opodstatnene, inokedy len tak z princípu. Neustále na love. Za pravdou, za šťastím, za láskou, za druhou ponožkou nenávratne stratenou v nekonečných hlbinách práčky. Hľadajúc všetky tieto veci sa plaví, inokedy sa len tak plazí životom.

Hľadám sama seba na princípe sínusoidy. Raz si hore, raz si dole. Občas schytám po hlave cynickou časťou svojho ja, inokedy mi facku vylepí koncentrovaná naivita. Mám periodický charakter hľadania otázok na odpovede a nesťažujem sa.

Snažím sa neplaziť. Tak namiesto toho radšej utekám prirýchlo a vtedy sa bojím, že si počas tohto divého behu za ničím a všetkým zlomím nohu alebo tak. Sú momenty, kedy sa nevieme vystáť. V tom lepšom prípade si akurát lezieme na nervy. Ja a ja.

Ostatok času sa cítim ako blázon.