Tendencie

Štruktúra ľudských omylov. Modrina, čo neviem odkiaľ sa vzala. Na dôvažok ani netuším, či to myslím metaforicky. Snažím sa nájsť systém v chaose, ale aj to iba niekedy. A vo voľnom čase sa rada len tak voľne pohodím.

Oni majú občasné tendencie zrádzať. Ja zasa nezabúdať. A tak pálim mosty a pozerám im pritom do očí.  Ako bonus ešte nesiem vlastné známky používania. Klasické jazvy, čo sa už dlhšiu dobu nehoja a tak som ich prijala za svoje súčasti. Občas sa skutočne cítim ako poškodený tovar a vtedy si reálne myslím, že začínam trochu rozumieť tomu, čo to znamená byť človekom. A do mysle si vpúšťam realitu. Pravdu o tom, že väčšinu svojho života som len prosto a jednoducho chcela byť tá, ktorá odíde prvá. Tá, ktorá nezostáva sama z vôle iných ale z vôle vlastnej. Tá, ktorej nestrihajú krídla a do úst nevkladajú cudzie slová. Vždy sa mi darilo. Len momentálne už akosi neviem, čo s tým.

Nepríde ti, že sme smiešne krehkí vo svojej zkostnatelosti?

Osifikácia pohľadov na svet kompletná.

Hľa.

Dospelí ľudia.

 Malé slony v porceláne.

Nikdy som moc neriešila spoločenské prúdy, pískanie a hopkanie v súlade s pískaním. Ale kam má človek ísť, ak mu ulice dláždené odžitými rokmi horia pod nohami? Snáď len žiť s istotou, že ak múry padnú, prosto ich postavíme znovu.  Pravda pritom je, že každý máme občas vo zvyku naháňanie tieňov. V mnohých prípadoch ani nie tých vlastných. V tom horšom prípade naháňajú oni nás a kruh sa neuzavrel a neuzavrie sa.

Chcem sa schovať do cukrovej vaty.

A odísť niekam, kde fúka vietor.

V poslednej dobe mi ide varenie guláša iracionálnych strachov a obáv. Začínam byť majster remesla. Taký nechcený a náhodný a zmätený. Môjmu gulášu (pomaly dusenému v tlakovom hrnci) chýba akákoľvek logika. Tým ma desí ešte viac.

Chcem len, aby si vedel, že mám rada krásne nedokonalosti.

To, čo je perfektné ma v podstate nezaujíma.