Slony, plamene a ovečky

Smútok sa zväčša spája so slzami. Je to však vzduch opakovane vytláčaný z pľúc a žalúdok naruby. Únava a ľahostajnosť,  neochota vyjsť z ulity, kedy únavné držanie sa stereotypnej istoty sprosto prostých dní potláča všetko na čom niekedy záležalo. Je potichu a ťažký ako tri slony. Nevynucuje si pozornosť.  Splýva a je stály. A na smutných ževraj slnko nesvieti  a tak treba makať a držať sa v akceptovateľnej hladine, aby sa permanentne zamedzilo otázkam o šťastí. 

Úplne najľahšie by bolo zvaliť to všetko na systém. Neobviňovať jednotlivcov, ale prehnitosť  samotných základov spoločnosti. Povedať, že všetko stojí za nič alebo že to aspoň stojí za ľubovoľne zvolený vulgarizmus. Najľahšie by bolo povedať, že ľudia sú ovečky a následne sa zaradiť k nim, akože nimi v skutočnosti neopovrhuješ. Pretože je to akože vrodené, nevidieť pár metrov pred seba.

A ten pocit bol zrejme plný popola. Plný odchodov a napoly podupaných snov. Zvíjali sa na zemi a plazili sa nocou. V duši bol najprv plameň, hnev,  túžba a zostali suché oči. Len v mysli povstalo zistenie, nová filozofia platiaca na všetko nepravdepodobné, a tou bolo vedenie, že nikto nebude tancovať do melódie zvuku tvojho trieštiaceho sa srdca. Spomínaš si na naivné očakávania, na lipnutie na lepších zajtrajškoch? Na zatváranie očí pred škaredou realitou? Na úmornú snahu privierať oči tak veľmi, aby sa do nich nedostala ani častica popola a aj na dobrovoľnú nevedomosť, príjemnú ignoranciu spojenú s plytkými radosťami, ktoré prinášali potrebné umŕtvovanie racionálneho pohľadu na okolie?  Všetko je preč. A na smutných ževraj slnko nesvieti.

Verím, že realita je schovaná celkom inde. Že je ukrytá v malých kúsočkoch všetkého, čo zostalo nádherné. V mrazivom vetre a snehových vločkách, na ktoré už zasa čakám. V lúčoch pouličného osvetlenia a neznámych úsmevoch na ulici. V dlhých rozhovoroch o ničom a všetkom a smiechu, z ktorého bolí brucho. A že pred tým, ktorý sa snaží vidieť a nie len pozerať sa ustavične otvárajú nové dvere. 

Sama sa snažím stavať na cudzie územia a potom sa síce potkýnam, ale idem ďalej. Všetko je späť, aj keď inverzne. Atrament slov prečítaných v minulosti sa drží na vnútornej strane viečok a spolu s vetrom, ktorý si nosím so sebou ma spája do nestáleho celku. Celý život sa snažím zľahka načrtávať skutočnosti o tom, že sa ešte stále hľadám a nevyznievať pritom pokrytecky. Či sa mi darí. Tak to je otázne.  Ale nezahŕňam sa slonmi vykúkajúcimi z popola.