Goniometria bytia

„Čas mi nezatvára oči. Nie žeby sa nesnažil, chudák, to len ja si ich už pre istotu podopieram zápalkami, ako všetko čo sa dá, pekne doradu. A možno sa len mením na rybu. Bez viečok, bez pamäti. Musíš uznať,  má to logiku, aj keď ju tam nevidíš. Schovanú, hnusobu.  Bojí sa. Ako ty.“

„Ty. Vždy sa tváriš, že vieš kam zabočiť. Chodíš po uličkách, ktoré si ja ani len neviem predstaviť. Dušuješ sa, že poznáš smer jednosmeriek. A ja? Ja ani len neviem, na ktorú stranu mám juhozápad.  A zakydávam sa od horčice. Cudzím ľuďom hovorím nezmysly, ktoré počuť nechcú a to len preto, že bývam ľahko nervózna. Zakopávam o nohy stoličiek a potom im nadávam, že to oni sú tí, ktorí môžu za všetko pozemské utrpenie prstov nôh. Z času na čas mám chuť váľať sa po zemi a ruky teatrálne upínať k oblohe a kričať niečo bez zmyslu.„ 

„Žijeme v dvoch odlišných svetoch, paralelných vesmíroch. Definujeme chiralitu a ona definuje nás.“

Občas sa pobijeme. Hádame sa, ktorá z nás má výsostné právo na verejný prejav. Celé je to neorganizované, zmätene malicherné. Malicherností máme plný barák. Hádžeme ich na kopu. Hľadáme harmóniu a pomedzi toto hľadanie kľučkujeme pomedzi iných ľudí. Pristavujeme sa pri nich. Selektujeme, filtrujeme vypovedané aj nevypovedané. Obraciame plášte a rozmýšľame, či budeme dnes ticho pozerať alebo hovoriť nezmysly. Nie je to myslené v zlom. Len je to ťažké, správame sa inak a ja som nerozhodná. Aj dnes som pri vonných sviečkach stála desať minút a rozhodovala sa medzi borovicou s jablkom a vôňou leta. Leto vo sviečke ale nevoňalo ako pokosená pšenica. Ty a ja. Ja a ja. „Hovorím o sebe v množnom čísle, pretože sa občas cítim rozbitá na malé fragmenty rôznych osobností.“ Všimla si si? Všimla som si? Ostatok času sa cítim ako blázon.

 „Radšej stratím teba, akoby som mala stratiť seba.“
                                                        

A smejem sa, lebo je to totálny paradox. Veď to je jedno a pritom ani na obzore nevidno koleso na táčkach.

Človek je tvor zvláštny. Občas dokonca vláčny. Väčšinou nespokojný. Niekedy opodstatnene, inokedy len tak z princípu. Neustále na love. Za pravdou, za šťastím, za láskou, za druhou ponožkou nenávratne stratenou v nekonečných hlbinách práčky. Hľadajúc všetky tieto veci sa plaví, inokedy sa len tak plazí životom.

Hľadám sama seba na princípe sínusoidy. Raz si hore, raz si dole. Občas schytám po hlave cynickou časťou svojho ja, inokedy mi facku vylepí koncentrovaná naivita. Mám periodický charakter hľadania otázok na odpovede a nesťažujem sa.

Snažím sa neplaziť. Tak namiesto toho radšej utekám prirýchlo a vtedy sa bojím, že si počas tohto divého behu za ničím a všetkým zlomím nohu alebo tak. Sú momenty, kedy sa nevieme vystáť. V tom lepšom prípade si akurát lezieme na nervy. Ja a ja.

Ostatok času sa cítim ako blázon.