Ľudotesne(?)

Keď prší, nie je mi čudne. Čudne mi je hocikedy a to mi vtedy hlavou behajú myšlienky o hrčiach v hrdle pred plačom, prievane v autobuse a o mokrých ponožkách. Dnes pršalo.

Nestíham sledovať nitky ľudských väzieb.  Z opakovane nevyslovených vecí sa asi skutočne stávajú náhle smútky. A najdôležitejšie otázky sú medzi nami chápané ako rétorické. 

Viem, už od mala som prílišne neobľubovala veľa ľudí pokope, hluk a prílišnú pozornosť. Celé to bolo také komorné. Nie žeby som bola tiché dieťa vždy, ja som bola tichá prevažne verejne. Doma som naopak hádzala svoje dioptrické okuliare do buriny za domom a dúfala, že budú navždy stratené. Alebo predpokladala, že mi niekto skočí na to, že na tej fotelke a za očakávania prisadnutia otcovým zadkom som ich len zabudla a že je mi teraz  naozaj úprimne ťažko na srdci, že sú spomínané okuliare celé pokrútené a  prisadnuté. Ale nepotrebovala som svetlá reflektorov. Iné deti som si nikdy nepúšťala blízko k telu a svoje detské trápenia si nechávala skôr pre seba .

Bola som naivná a som si takmer stopercentne istá, že ešte stále rovnako naivná som. Akurát som sa naučila ako sa správne obliať azbestom. Presne tak, aby som si ublížila len tak trochu a prípadnú vzniknutú bolesť zvalila na daň za ochranu vyšších cieľov. A že keby to náhodu predsa len nevyšlo? No, ešte mám aj takú tú svoju osobnú bublinu. Márne srandy.

Vädne mi orgován. Včera som si to všimla, snažila sa kriesiť ho, vymeniť vodu, pohnojiť.  Ale dá sa hnojiť niečo, čomu je už vlastne koniec? Možno som to fakt len pohnojila. Každý vädne, zvädne. Aj v peknej váze. Všetci doradu máme vyrazený dátum expirácie. Dobu, kedy sa pokazíme, kedy už ani vytrvalé hnojenie všade navôkol nepomôže tak, ako by malo. Niekedy zabúdam, že mi  je ľúto rezaných kvetov, že mi prídu čudne smutné, akoby vytrhnuté z kontextu.

Možno už pomaly a neochotne rastiem, ale nepredpokladám. Predvčerom som sa merala a stále bieda, lebo 163 centimetrov, to je skoro ako taký vyšší hobbit. V lete, keď je v jazere zrazu hlbšia voda, zistím to ako prvá.

Na čom funguje moje telo? Cukor, kofeín. A výkonnosť? Veruže veľmi premenlivá. Predpokladám, ak sa mi raz podarí spraviť nasýtený roztok cukru v šálke kávy, dám vedieť.

Po boji je každý hrdina a ja tesne pred? Kľačím na rozsypanej odvahe. Vraj, aj tak mi na tom nikdy nezáležalo.  On sa ževraj o seba nebojí. Nejak bolo, nejak bude. Sebaklam je krásny, nemyslíš?  

Možno som občas úplne bez kontextu, ale nie som z neho vytrhnutá. Nie som rezaná kvetina a nevädnem, zatiaľ nezvädnem ako ten fialový orgován. Ešte kopem.

Tak sleduj, prosím ťa.