Žily, prachovky a dobroty

Možnože sa mi konce začali celkom mimovoľne začali spájať s chladom, pocitom zimy na končekom prstov nôh a studenou podlahou mojej izby. S ranným vyliezaním z postele, husou kožou na pokožke nôh, s rýchlym nazúvaním pohodených, napoly zabudnutých ponožiek.  A možnože sa mi konce začali nie tak celkom mimovoľne spájať s vidinou opätovných začiatkov, s ostrou vôňou jesene a odhalenej, čerstvo zoranej pôdy. Alebo vôňou ľudí v okamžitom momente ich príchodu dnu, keď je vonku chladno. 

Uvedomovanie si vlastnej existencie je vec prinajmenšom ošemetná. Tak ošemetná, že niekedy zrejme nevieme čo od dobroty. Spomínam si, bude to už nejaký ten piatok odkedy som hľadanie odpovedí na svoje nekončiace otázky zavesila na klinec a začala miesto toho radšej hľadať tie správne otázky na nesprávne odpovede, ktoré mi niekto len tak ledabolo a akoby nič podstrčil. Podstrčil mi ich tak šikovne, že už ani neviem odkedy ich nosím pri sebe. Ale to je tak, že hľadanie otázok je hľadanie na úplne inom stupni serióznosti ako bežné hľadania. Hľadanie tak seriózne, až zabudlo lexikálny význam slova seriózny a prestalo sa tak navonok správať.  Tak sa teda väčšinou iba akosi nonšalantne obzerám.

(Som človek.

V žilách mi prúdi rovnaký strach

ako tebe.)

Moje telo sa skladá z hviezdneho prachu. Všetko sa skladá z hviezdneho prachu. Je to všetok život aj neživot podo mnou aj nado mnou. A nikto, ani ten najobéznejší človek na svete nebude nikdy taký ťažký, aby sa vplyvom vlastnej váhy a gravitácie prepadol sám do seba a stala sa z neho čierna diera.

Sme hrozne maličkí.

A paradoxne, stále dosť obrovskí na to, aby sme sa opakovane strácali sami v sebe.

Lenže onedlho začne vo vzduchu visieť niečo zásadné, ďalší kúsoček konca ďalšej kapitoly.  Viem to, pretože to tak bolo vždy. Jeseň je vždy definitívnou prestupnou stanicou, deliacou linkou  a ja, akoby som sa po príklade stromov zbavovala nepotrebného. Aby to v zime nezavadzalo, len aby to neťahalo k zemi. 

Už to bude nejaký ten piatok odkedy som sa zamilovala do nenúteného súznenia duší, kakofónie vnemov, pocitu tichých slov na mojich dlaniach, do nemého aktu miesenia vlastných myšlienok s myšlienkami niekoho, koho poznám iba po mene. Do ranného čítania v autobuse, do čítania všade možne. Do zdrojov otázok na niekdajšie odpovede.

Celé je to smiešne.