Rodné hrudy a iné alternatívne radosti

Domov už nie je miesto. Lebo ja, hobo-pútnik som opustila geografickú polohu v minulosti nazývanú domovom a podpílila si tým imaginárny konár pod nohami. Miesto, kde teraz existujem a hibernujem nie je moja izba, rovnako ako to nebola izba tých desiatok ľudí, čo tu bývali predo mnou. Ani stolička na ktorej sedím nie je moja stolička, rovnako ako to nebola stolička tých desiatok ľudí, čo tu bývali predo mnou. Ale doma bude navždy doma, to viem. Ale nie kvôli súradniciam. 

Ako mláďa som si myslela, že ak oči zatvorím dostatočne tuho a budem si niečo naozaj veľmi veľmi priať, splní sa mi to. Ale mláďatá rastú a to so sebou často nesie aj mierne pošramotenú nevinnosť a naivné pohľady na svet okolo. Netrvalo ani až tak dlho kým som pochopila, že to s tými želaniami nebude tak úplne pravda a že treba dávať veci do pohybu a nečakať len kým zavanie správny vietor. A hlavne nezatvárať oči, len nezatvávať pred svetom oči. 

Občas sa snažím dospeláčiť, lebo je to tak správne a aj trochu preto, že niekedy jeden jednoducho nemá na výber. Ale stále občas zatváram oči aj keď netreba. Konzervujem tak naivitu. Keď si pri pohľade na sivé nebo hovorím, že veď určite nebude pršať a nechávam doma dážnik aj čiapku, alebo keď samú seba druhý-tretí deň posebe presviedčam, že ešte netreba prať. Alebo že to jedno veľmi pokrčené tričko vôbec nie je až tak pokrčené a aj keby bolo, je to známka toho, že rozumiem modernému umeniu a iným alternatívnym zázrakom. A aj mi to celé niekedy naozaj nejde a aj je mi niekedy mačkavo smutno bez mačiek. A vtedy mám takmer neodolateľné nutkanie sa na ulici hodiť o zem, lebo sa mi pod šatami divne poskŕčali pančuchy alebo ma kúše lístok na tričku, čo je vlastne synonymum pre peklo a samotného Satana a všetky jeho deti a družky. 

Chýba mi orgován a agáty, ktoré sú vysadené okolo cesty k môjmu domovinovému domovu. Boli tam odkedy si pamätám a budú tam snáď aj dlho po tom, čo si už nebudem pamätať nič a nikto si nebude pamätať mňa. Ale tu, v meste večného vetra vtěrky a dažďa na milión spôsobov žiadne agáty nie sú. A nie je tu ani S konzumujúci cornflaky o druhej ráno, zatiaľ čo mi hovorí o tých miniveciach v živote, na ktorých skutočne záleží. Nie je tu ani zľahka otravný Kierkegaard—kocúrnietendánskyfilozofheh, zívajúca prázdnota nekonečného hladu a pažravosti. Nie sú tu dokonca ani konštatné otázky, či si dáme kávu (áno, dáme si kávu) a ani zvuky starého prekvapkávacieho kávovaru, čo vydáva zvuky aké by si čakal od niekoho vo svojej poslednej hodinke. Nie sú tu ani konverzácie cez kúpeľnové dvere, ktoré sú viac monológy, lebo veď dvere. Nie sú tu zvuky vykladania riadu z umývačky, zatiaľ čo K zaspáva na sedačne a tvári sa, že pozerá dokument o lososoch na Aljaške alebo ropných vrtoch niekde inde. Sú tu iné veci, ale ani jedna z nich nie je taká absurdne hrejivá. Ani jedna z nich nie sú náhodné mačkavé objatia, ktoré si nosím so sebou iba ako milé spomienky a ešte milšie tešenia na opätovné stretnutia.  

Domov nikdy nebolo miesto.

otvorený list aprílovým dňom #1

Nedávno som zachytila super diskusiu na tému zrušenia striedania zimného a letného času. Istý rozhľadený pán veľmi bujaro vyjadroval svoj názor práve za jeho hypotetické zrušenie. Príroda vraj určila čas a my do nej len umelo zasahujeme a potom trpia domáce zvieratá a deti a vlastne úplne všetko, určite ešte aj ten minišutrík, čo som minule našla v posteli. Hlavne treba mať environmentalistické priority. To je jedno, že sú trošičku chromtavé. Hlavne že sú. Príroda určila čas. Aspoň sa mám na čom v duchu chechtať.

V jedno ráno zahmleno pondelkové som nemala okuliare, bola tradične poloslepá  a ľudia sa trúsili na autobus vychádzkovou chôdzou. Chcela som si vytiahnuť z tašky zápisník, aby som tento svoj potrúsený pocit mohla zaznamenať písomne,  ale mám len taký v hrubých doskách s nápisom Papírny Brno v dolnom rohu, ktorý je ohromne nepraktický, takže to ráno som sa rozhodla znižovať sa v takýchto prípadoch k mobilu. Zbieram si v ňom teda náhodné poznámky a len málo sa desím faktu, že doň schovávam čoraz viac a viac fragmentov svojho bytia a žitia.

Iné ráno v stredu bolo zase z kategórie ukradnutých rán. Bezprostredne po zobudení naťahujem ruku po telefóne, aby som umlčala pekelnú kakofóniu zvukov, vonku fúka akoby ani nemalo byť zajtra a pod perinou mi je síce hnusne teplo, ale bez nej zasa hnusne zima a priority sú, celkom pochopiteľne, jasné. Premáham sa, poplazujem sa do kuchyne, opieram sa o linku, kávu pijem akosi neprítomne a prežívam celú sériu zadretých momentov, kedy sa neviem vzchopiť.  Len tak teda existujem v tej našej minikuchyni, nekoexistujem s prostredím,  šedé svetlo osvetľuje červenú rýchlovarnú kanvicu a žiadny z mojich aktuálnych pocitov by sa nedal opísať ako milý ani povznášajúci.  Ľúbim rána, tie skoré úplne najviac. Nenávidím, keď sú ukradnuté.

Vo štvrtok varím maté vo french presse a počúvam japonskú hudbu a ešte aj City and colour, lebo mám oboje veľmi rada. V posteli som objavila už spomínaný minišutrík. Takto za pár mesiacov už budem odídená preč, nebudem vo svojej izbe polievať africké fialky a ani hopkať dookola po miestnosti do rytmu Red Hot Chilli Peppers alebo aj len tak mimo rytmu. Niekedy ma z toho zovrie v hrudi, ale hlavne sa teším. Možno ale nebudem už potom vlastniť ani jednu izbovú kvetinku a nebudem mať komu piecť koláče. Životné priority snáď chromtavé nebudú.

Cestou do Trnavy som videla jarné peknosti, vzduch voňal kvetinami, na tvári hriala trochu plachá jar a na pleciach ťažil náklad. Prečo vždy skončím s taškou beznádejne plnou vecí? Možno s tým bude mať niečo skutočnosť, že si ako stará pani gazdinka nosím v ruksaku ešte aj rezervnú plátenku pre prípad spontánneho nákupu potravín a podobné udalosti krajnej núdze.  Povedala som T, že keby bol môj život RPG-čko, tak by som mala furt plný inventár a nemohla si nič navyše brať. A hneď nato narvala do batoha ešte šál a knihu. Uznávam, niekedy je fajn, že môj život nie je cool hra a ja nie som lovec drakov a ani nič podobné. T mi povedal, že sa nám raz bude robiť dobre biznis s aziatmi na obchodných večeriach a tak, lebo máme v našich východoeurópskych génoch zakódovanú vysokú alkoholovú toleranciu a budeme vždy o krok vpred.  Ja som sa uchechtla a bola v tom momente fakt rada, že sa kamarátime. Doma bola čalamáda, moje boľavé brucho a večerný vzduch voňal teplom a kvitnúcim kadečím.

Úplne iný deň M vošla do izby a predstavila svoju najnovšiu mikroskopickú kabelku. „A čo sa ti do nej zmestí?“ smejem sa a myslím si, že sakra kebyže je tá vec ešte o trošičku menšia, musím si na jej sledovanie zohnať elektrónový mikroskop. „Nóó, nič.“ smeje sa zasa M a počas toho pristupuje k testu rvania obrej peňaženky do jednej z krpatých priehradiek tašky. „TAK A TERAZ JU ODTIAĽ UŽ NEVYBERIEM.“

Keď mi bolo raz večer prikvačene smutno, našla som v sprche zabudnutú zubnú pastu a kefku patriacu mojej mame. A že mi fakt bolo akosi ľahšie na duši. Nielen preto,  že je mi po horúcej sprche vždy trochu menej smutno a prikvačeno, ale primárne preto, že si aj ja rada umývam zuby v sprche a cítila som nejakú prapodivnú súdržnosť. Rodina. Spolupatričnosť zhmotnená do podoby pomôcok na ústnu hygienu.

V strave je kráľovnou čalamáda. V piatok na večeru som pristúpila k jej posypaniu sušeným chilli a nebola vôbec sklamaná. Po ceste zo školy som využila plátenku pre prípad núdze. Môj život má zmysel a aj smer, je v ňom striedavo oblačno, vcelku ale fajn.  A okolo pol desiatej som sedela vylezená na kuchynskej linke, myslela na španielske slovné spojenie sopa de letras*,  len si tak hľadala smerom do obývačky a tentokrát skutočne koexistovala s okolím.

„Rada tu sedím.“

 „Dobre.“



 

 (*osemsmerovka)

úplne bez mena

          Predstavujem si životy cudzích ľudí. Ako jedia ranné cereálie a natierajú si vianočku maslom, alebo či občas nájdu v chladničke plesnivý džem a akej farby asi majú šálku na kávu. Ku komu sa večer vracajú domov a čomu patria útržky ich myšlienok.  Uja čo zametá pred pekárňou a mladého chalana ktorý tlačí haldu košíkov pri Bille, anonyma čo každé ráno uviaže psa pri stĺpe a ide si dať raňajky do lahôdok, okolo ktorých každé ráno prechádzam cestou do školy, alebo vodiča autobusu, ktorý nečaká kým mu poviem kam si prosím lístok a aj tak to vie.

Starý pán na zástavke autobusu sa tváril prinajmenšom zmätene. Podvedome a celkom automaticky som naňho hádzala tajné pohľady, všimla si nepochopenie v jeho trochu vodnatých očiach a biele pľuzgiere na rukách a rozmýšľala, odkiaľ ich asi má, kto je tento človek, kde bol, kam ide a na čo asi myslí, keď túžobne hľadí na červený autobus, ktorý celkom určite nezastaví pri našej zastávke. Asi na milisekundu som mala chuť ďobnúť ho do pleca a povedať mu, nech je v kľude, že nech počká. Sklonila som hlavu do šálu a dych sa mi zrazil na okuliaroch.  Červené autobusy našim smerom nechodia.

V inom svete a inom živote. Chcela by som byť vietor. Aby sa na mňa zabúdalo, aby nezostávali žiadne hmatateľné stopy mojej existencie, len letmý dojem minulého dotyku na koži. Hladkala by som cudzie mená zapadnuté prachom a strapatila ľuďom vlasy, kým čakajú na prechode pre chodcov. A na brehu oceánu im pripomínala vlastnú významnú bezvýznamnosť. Kamarátila sa s otravnou čajkou čo nikdy nie je ticho a listami stromov, ktoré sú naopak ticho stále.

Vždy keď odpadávam na igelitom potiahnutom ležadle pri odbere krvi u mojej obvodnej doktorky, príde mi ľúto že ma nikto mnou ľúbený aspoň na chvíľu nedrží za ruku.  Snažím sa zhlboka dýchať a vnímať okolie, správajúce sa ku mne ako ku krehkému dieťaťu, niekto ma vždy položí do polohy vodorovnej, otvorí okno a ja som iba zvedavá, prečo ma nenechá spať.

V noci sa budím o štvrtej, sedím s nohami prekríženými a sledujem pouličnú lampu alebo sa štverám na parapetu izby a pijem vodu v nočnom chlade. Posledné mesiace sama seba úplne prirodzene spánkovo deprivujem a len občas je to nedobrovoľné. Vtedy si idem obyčajne v sobotné ráno o šiestej kúpiť osie hniezdo a domov sa vrátim s makovkou a novinami.

Budík môjho otca občas zvoní aj keď ho nikto nepotrebuje na chodbe blízko mojej izbe. Rada si predstavujem, ako ho hádžem čo najďalej naprieč chodbou. Máme tvrdé dlažby, rozbil by sa. Zatancovala by som si oslavný tanec.

Farby sa mi zliali dokopy a istota čiernobielych názorov mi prekĺzla pomedzi prsty.  Naťahujem ruky a vietor mi robí prievan v hlave.

Toto nechcelo byť ucelené.  

Slony, plamene a ovečky

Smútok sa zväčša spája so slzami. Je to však vzduch opakovane vytláčaný z pľúc a žalúdok naruby. Únava a ľahostajnosť,  neochota vyjsť z ulity, kedy únavné držanie sa stereotypnej istoty sprosto prostých dní potláča všetko na čom niekedy záležalo. Je potichu a ťažký ako tri slony. Nevynucuje si pozornosť.  Splýva a je stály. A na smutných ževraj slnko nesvieti  a tak treba makať a držať sa v akceptovateľnej hladine, aby sa permanentne zamedzilo otázkam o šťastí. 

Úplne najľahšie by bolo zvaliť to všetko na systém. Neobviňovať jednotlivcov, ale prehnitosť  samotných základov spoločnosti. Povedať, že všetko stojí za nič alebo že to aspoň stojí za ľubovoľne zvolený vulgarizmus. Najľahšie by bolo povedať, že ľudia sú ovečky a následne sa zaradiť k nim, akože nimi v skutočnosti neopovrhuješ. Pretože je to akože vrodené, nevidieť pár metrov pred seba.

A ten pocit bol zrejme plný popola. Plný odchodov a napoly podupaných snov. Zvíjali sa na zemi a plazili sa nocou. V duši bol najprv plameň, hnev,  túžba a zostali suché oči. Len v mysli povstalo zistenie, nová filozofia platiaca na všetko nepravdepodobné, a tou bolo vedenie, že nikto nebude tancovať do melódie zvuku tvojho trieštiaceho sa srdca. Spomínaš si na naivné očakávania, na lipnutie na lepších zajtrajškoch? Na zatváranie očí pred škaredou realitou? Na úmornú snahu privierať oči tak veľmi, aby sa do nich nedostala ani častica popola a aj na dobrovoľnú nevedomosť, príjemnú ignoranciu spojenú s plytkými radosťami, ktoré prinášali potrebné umŕtvovanie racionálneho pohľadu na okolie?  Všetko je preč. A na smutných ževraj slnko nesvieti.

Verím, že realita je schovaná celkom inde. Že je ukrytá v malých kúsočkoch všetkého, čo zostalo nádherné. V mrazivom vetre a snehových vločkách, na ktoré už zasa čakám. V lúčoch pouličného osvetlenia a neznámych úsmevoch na ulici. V dlhých rozhovoroch o ničom a všetkom a smiechu, z ktorého bolí brucho. A že pred tým, ktorý sa snaží vidieť a nie len pozerať sa ustavične otvárajú nové dvere. 

Sama sa snažím stavať na cudzie územia a potom sa síce potkýnam, ale idem ďalej. Všetko je späť, aj keď inverzne. Atrament slov prečítaných v minulosti sa drží na vnútornej strane viečok a spolu s vetrom, ktorý si nosím so sebou ma spája do nestáleho celku. Celý život sa snažím zľahka načrtávať skutočnosti o tom, že sa ešte stále hľadám a nevyznievať pritom pokrytecky. Či sa mi darí. Tak to je otázne.  Ale nezahŕňam sa slonmi vykúkajúcimi z popola.

Žily, prachovky a dobroty

Možnože sa mi konce začali celkom mimovoľne začali spájať s chladom, pocitom zimy na končekom prstov nôh a studenou podlahou mojej izby. S ranným vyliezaním z postele, husou kožou na pokožke nôh, s rýchlym nazúvaním pohodených, napoly zabudnutých ponožiek.  A možnože sa mi konce začali nie tak celkom mimovoľne spájať s vidinou opätovných začiatkov, s ostrou vôňou jesene a odhalenej, čerstvo zoranej pôdy. Alebo vôňou ľudí v okamžitom momente ich príchodu dnu, keď je vonku chladno. 

Uvedomovanie si vlastnej existencie je vec prinajmenšom ošemetná. Tak ošemetná, že niekedy zrejme nevieme čo od dobroty. Spomínam si, bude to už nejaký ten piatok odkedy som hľadanie odpovedí na svoje nekončiace otázky zavesila na klinec a začala miesto toho radšej hľadať tie správne otázky na nesprávne odpovede, ktoré mi niekto len tak ledabolo a akoby nič podstrčil. Podstrčil mi ich tak šikovne, že už ani neviem odkedy ich nosím pri sebe. Ale to je tak, že hľadanie otázok je hľadanie na úplne inom stupni serióznosti ako bežné hľadania. Hľadanie tak seriózne, až zabudlo lexikálny význam slova seriózny a prestalo sa tak navonok správať.  Tak sa teda väčšinou iba akosi nonšalantne obzerám.

(Som človek.

V žilách mi prúdi rovnaký strach

ako tebe.)

Moje telo sa skladá z hviezdneho prachu. Všetko sa skladá z hviezdneho prachu. Je to všetok život aj neživot podo mnou aj nado mnou. A nikto, ani ten najobéznejší človek na svete nebude nikdy taký ťažký, aby sa vplyvom vlastnej váhy a gravitácie prepadol sám do seba a stala sa z neho čierna diera.

Sme hrozne maličkí.

A paradoxne, stále dosť obrovskí na to, aby sme sa opakovane strácali sami v sebe.

Lenže onedlho začne vo vzduchu visieť niečo zásadné, ďalší kúsoček konca ďalšej kapitoly.  Viem to, pretože to tak bolo vždy. Jeseň je vždy definitívnou prestupnou stanicou, deliacou linkou  a ja, akoby som sa po príklade stromov zbavovala nepotrebného. Aby to v zime nezavadzalo, len aby to neťahalo k zemi. 

Už to bude nejaký ten piatok odkedy som sa zamilovala do nenúteného súznenia duší, kakofónie vnemov, pocitu tichých slov na mojich dlaniach, do nemého aktu miesenia vlastných myšlienok s myšlienkami niekoho, koho poznám iba po mene. Do ranného čítania v autobuse, do čítania všade možne. Do zdrojov otázok na niekdajšie odpovede.

Celé je to smiešne. 

Tendencie

Štruktúra ľudských omylov. Modrina, čo neviem odkiaľ sa vzala. Na dôvažok ani netuším, či to myslím metaforicky. Snažím sa nájsť systém v chaose, ale aj to iba niekedy. A vo voľnom čase sa rada len tak voľne pohodím.

Oni majú občasné tendencie zrádzať. Ja zasa nezabúdať. A tak pálim mosty a pozerám im pritom do očí.  Ako bonus ešte nesiem vlastné známky používania. Klasické jazvy, čo sa už dlhšiu dobu nehoja a tak som ich prijala za svoje súčasti. Občas sa skutočne cítim ako poškodený tovar a vtedy si reálne myslím, že začínam trochu rozumieť tomu, čo to znamená byť človekom. A do mysle si vpúšťam realitu. Pravdu o tom, že väčšinu svojho života som len prosto a jednoducho chcela byť tá, ktorá odíde prvá. Tá, ktorá nezostáva sama z vôle iných ale z vôle vlastnej. Tá, ktorej nestrihajú krídla a do úst nevkladajú cudzie slová. Vždy sa mi darilo. Len momentálne už akosi neviem, čo s tým.

Nepríde ti, že sme smiešne krehkí vo svojej zkostnatelosti?

Osifikácia pohľadov na svet kompletná.

Hľa.

Dospelí ľudia.

 Malé slony v porceláne.

Nikdy som moc neriešila spoločenské prúdy, pískanie a hopkanie v súlade s pískaním. Ale kam má človek ísť, ak mu ulice dláždené odžitými rokmi horia pod nohami? Snáď len žiť s istotou, že ak múry padnú, prosto ich postavíme znovu.  Pravda pritom je, že každý máme občas vo zvyku naháňanie tieňov. V mnohých prípadoch ani nie tých vlastných. V tom horšom prípade naháňajú oni nás a kruh sa neuzavrel a neuzavrie sa.

Chcem sa schovať do cukrovej vaty.

A odísť niekam, kde fúka vietor.

V poslednej dobe mi ide varenie guláša iracionálnych strachov a obáv. Začínam byť majster remesla. Taký nechcený a náhodný a zmätený. Môjmu gulášu (pomaly dusenému v tlakovom hrnci) chýba akákoľvek logika. Tým ma desí ešte viac.

Chcem len, aby si vedel, že mám rada krásne nedokonalosti.

To, čo je perfektné ma v podstate nezaujíma.

Irónie a arónie

Všimli ste si niekedy tú pomalú, plíživú zmenu v sebe samom? To, ako sa postupom času a pomaly, veľmi pomaličky stávate verziou samých seba, o ktorej ste boli presvedčení, že ňou nikdy nebudete?  Príklad. Zrazu vás pohoršujú úplne iné veci z úplne iných dôvodov.

/Cestou do školy chodím pravidelne okolo lahôdok. Rožok, šunka/treska, zjedené na stojáka vo výklade. Obyčajné. Sledujem tých ľudí z vonkajšej strany výkladu a hovorím si, že aj ja raz zjem tú tresku na stojáka vo výklade týchto lahôdok. Nemám záľubu v treske v majonéze. Ale chcem si dokázať, že som toho schopná. Spať k sledovaniu. Ráno o pol ôsmej, pán si číta noviny a popíja svoje ranné pivo. Pivo? Neobyčajné. Pohoršilo ma to. Veď ja som mala len úplne obyčajnú rannú kávu. Zakývam morálke na rozlúčku a pokračujem v systematickom kladení jednej nohy pred druhú./

Príklad. Zrazu uvažujete o kúpe dáždnika, aj keď ste sa pred tromi rokmi zaprisahali, že dáždnik vlastniť nebudete. Že sa nestanete jednou z tvárí zúfalo držiacich svoj dáždniko-satelit nad hlavou ako signalizáciu pre vesmírne lode. Alebo ako štít proti vetru. Fantázii sa medze nekladú.

Mám 18 rokov a nie som dospelá. Už nenosím ofinu, bez ktorej som sa kedysi necítila sama sebou. Už si nekreslím po nohách (často). Na ruke nosím hodinky, ktoré mi niekedy prišli zbytočné. Píšem si zoznamy (a strácam zoznamy.) Vstávam skoro, raňajkujem, pijem veľa kávy, chodím behať a v zásade nenosím dlhé nohavice. A som úplne iná ako minulý rok a predvčerom a včera a pred minútou a sekundou. Stále som to ja. A nikdy nebudem nikým iným ako kedysi neočakávanou verziou samej seba. Narozdiel od sušeného sójového mlieka s obsahom kazeínu totiž nie som pokrytec.

 Lebo: Když nevíš co s tím, dej na to sejra.