otvorený list aprílovým dňom #1

Nedávno som zachytila super diskusiu na tému zrušenia striedania zimného a letného času. Istý rozhľadený pán veľmi bujaro vyjadroval svoj názor práve za jeho hypotetické zrušenie. Príroda vraj určila čas a my do nej len umelo zasahujeme a potom trpia domáce zvieratá a deti a vlastne úplne všetko, určite ešte aj ten minišutrík, čo som minule našla v posteli. Hlavne treba mať environmentalistické priority. To je jedno, že sú trošičku chromtavé. Hlavne že sú. Príroda určila čas. Aspoň sa mám na čom v duchu chechtať.

V jedno ráno zahmleno pondelkové som nemala okuliare, bola tradične poloslepá  a ľudia sa trúsili na autobus vychádzkovou chôdzou. Chcela som si vytiahnuť z tašky zápisník, aby som tento svoj potrúsený pocit mohla zaznamenať písomne,  ale mám len taký v hrubých doskách s nápisom Papírny Brno v dolnom rohu, ktorý je ohromne nepraktický, takže to ráno som sa rozhodla znižovať sa v takýchto prípadoch k mobilu. Zbieram si v ňom teda náhodné poznámky a len málo sa desím faktu, že doň schovávam čoraz viac a viac fragmentov svojho bytia a žitia.

Iné ráno v stredu bolo zase z kategórie ukradnutých rán. Bezprostredne po zobudení naťahujem ruku po telefóne, aby som umlčala pekelnú kakofóniu zvukov, vonku fúka akoby ani nemalo byť zajtra a pod perinou mi je síce hnusne teplo, ale bez nej zasa hnusne zima a priority sú, celkom pochopiteľne, jasné. Premáham sa, poplazujem sa do kuchyne, opieram sa o linku, kávu pijem akosi neprítomne a prežívam celú sériu zadretých momentov, kedy sa neviem vzchopiť.  Len tak teda existujem v tej našej minikuchyni, nekoexistujem s prostredím,  šedé svetlo osvetľuje červenú rýchlovarnú kanvicu a žiadny z mojich aktuálnych pocitov by sa nedal opísať ako milý ani povznášajúci.  Ľúbim rána, tie skoré úplne najviac. Nenávidím, keď sú ukradnuté.

Vo štvrtok varím maté vo french presse a počúvam japonskú hudbu a ešte aj City and colour, lebo mám oboje veľmi rada. V posteli som objavila už spomínaný minišutrík. Takto za pár mesiacov už budem odídená preč, nebudem vo svojej izbe polievať africké fialky a ani hopkať dookola po miestnosti do rytmu Red Hot Chilli Peppers alebo aj len tak mimo rytmu. Niekedy ma z toho zovrie v hrudi, ale hlavne sa teším. Možno ale nebudem už potom vlastniť ani jednu izbovú kvetinku a nebudem mať komu piecť koláče. Životné priority snáď chromtavé nebudú.

Cestou do Trnavy som videla jarné peknosti, vzduch voňal kvetinami, na tvári hriala trochu plachá jar a na pleciach ťažil náklad. Prečo vždy skončím s taškou beznádejne plnou vecí? Možno s tým bude mať niečo skutočnosť, že si ako stará pani gazdinka nosím v ruksaku ešte aj rezervnú plátenku pre prípad spontánneho nákupu potravín a podobné udalosti krajnej núdze.  Povedala som T, že keby bol môj život RPG-čko, tak by som mala furt plný inventár a nemohla si nič navyše brať. A hneď nato narvala do batoha ešte šál a knihu. Uznávam, niekedy je fajn, že môj život nie je cool hra a ja nie som lovec drakov a ani nič podobné. T mi povedal, že sa nám raz bude robiť dobre biznis s aziatmi na obchodných večeriach a tak, lebo máme v našich východoeurópskych génoch zakódovanú vysokú alkoholovú toleranciu a budeme vždy o krok vpred.  Ja som sa uchechtla a bola v tom momente fakt rada, že sa kamarátime. Doma bola čalamáda, moje boľavé brucho a večerný vzduch voňal teplom a kvitnúcim kadečím.

Úplne iný deň M vošla do izby a predstavila svoju najnovšiu mikroskopickú kabelku. „A čo sa ti do nej zmestí?“ smejem sa a myslím si, že sakra kebyže je tá vec ešte o trošičku menšia, musím si na jej sledovanie zohnať elektrónový mikroskop. „Nóó, nič.“ smeje sa zasa M a počas toho pristupuje k testu rvania obrej peňaženky do jednej z krpatých priehradiek tašky. „TAK A TERAZ JU ODTIAĽ UŽ NEVYBERIEM.“

Keď mi bolo raz večer prikvačene smutno, našla som v sprche zabudnutú zubnú pastu a kefku patriacu mojej mame. A že mi fakt bolo akosi ľahšie na duši. Nielen preto,  že je mi po horúcej sprche vždy trochu menej smutno a prikvačeno, ale primárne preto, že si aj ja rada umývam zuby v sprche a cítila som nejakú prapodivnú súdržnosť. Rodina. Spolupatričnosť zhmotnená do podoby pomôcok na ústnu hygienu.

V strave je kráľovnou čalamáda. V piatok na večeru som pristúpila k jej posypaniu sušeným chilli a nebola vôbec sklamaná. Po ceste zo školy som využila plátenku pre prípad núdze. Môj život má zmysel a aj smer, je v ňom striedavo oblačno, vcelku ale fajn.  A okolo pol desiatej som sedela vylezená na kuchynskej linke, myslela na španielske slovné spojenie sopa de letras*,  len si tak hľadala smerom do obývačky a tentokrát skutočne koexistovala s okolím.

„Rada tu sedím.“

 „Dobre.“



 

 (*osemsmerovka)