úplne bez mena

          Predstavujem si životy cudzích ľudí. Ako jedia ranné cereálie a natierajú si vianočku maslom, alebo či občas nájdu v chladničke plesnivý džem a akej farby asi majú šálku na kávu. Ku komu sa večer vracajú domov a čomu patria útržky ich myšlienok.  Uja čo zametá pred pekárňou a mladého chalana ktorý tlačí haldu košíkov pri Bille, anonyma čo každé ráno uviaže psa pri stĺpe a ide si dať raňajky do lahôdok, okolo ktorých každé ráno prechádzam cestou do školy, alebo vodiča autobusu, ktorý nečaká kým mu poviem kam si prosím lístok a aj tak to vie.

Starý pán na zástavke autobusu sa tváril prinajmenšom zmätene. Podvedome a celkom automaticky som naňho hádzala tajné pohľady, všimla si nepochopenie v jeho trochu vodnatých očiach a biele pľuzgiere na rukách a rozmýšľala, odkiaľ ich asi má, kto je tento človek, kde bol, kam ide a na čo asi myslí, keď túžobne hľadí na červený autobus, ktorý celkom určite nezastaví pri našej zastávke. Asi na milisekundu som mala chuť ďobnúť ho do pleca a povedať mu, nech je v kľude, že nech počká. Sklonila som hlavu do šálu a dych sa mi zrazil na okuliaroch.  Červené autobusy našim smerom nechodia.

V inom svete a inom živote. Chcela by som byť vietor. Aby sa na mňa zabúdalo, aby nezostávali žiadne hmatateľné stopy mojej existencie, len letmý dojem minulého dotyku na koži. Hladkala by som cudzie mená zapadnuté prachom a strapatila ľuďom vlasy, kým čakajú na prechode pre chodcov. A na brehu oceánu im pripomínala vlastnú významnú bezvýznamnosť. Kamarátila sa s otravnou čajkou čo nikdy nie je ticho a listami stromov, ktoré sú naopak ticho stále.

Vždy keď odpadávam na igelitom potiahnutom ležadle pri odbere krvi u mojej obvodnej doktorky, príde mi ľúto že ma nikto mnou ľúbený aspoň na chvíľu nedrží za ruku.  Snažím sa zhlboka dýchať a vnímať okolie, správajúce sa ku mne ako ku krehkému dieťaťu, niekto ma vždy položí do polohy vodorovnej, otvorí okno a ja som iba zvedavá, prečo ma nenechá spať.

V noci sa budím o štvrtej, sedím s nohami prekríženými a sledujem pouličnú lampu alebo sa štverám na parapetu izby a pijem vodu v nočnom chlade. Posledné mesiace sama seba úplne prirodzene spánkovo deprivujem a len občas je to nedobrovoľné. Vtedy si idem obyčajne v sobotné ráno o šiestej kúpiť osie hniezdo a domov sa vrátim s makovkou a novinami.

Budík môjho otca občas zvoní aj keď ho nikto nepotrebuje na chodbe blízko mojej izbe. Rada si predstavujem, ako ho hádžem čo najďalej naprieč chodbou. Máme tvrdé dlažby, rozbil by sa. Zatancovala by som si oslavný tanec.

Farby sa mi zliali dokopy a istota čiernobielych názorov mi prekĺzla pomedzi prsty.  Naťahujem ruky a vietor mi robí prievan v hlave.

Toto nechcelo byť ucelené.