nedeľa 12. apríla 2015

otvorený list aprílovým dňom #1



Nedávno som zachytila super diskusiu na tému zrušenia striedania zimného a letného času. Istý rozhľadený pán veľmi bujaro vyjadroval svoj názor práve za jeho hypotetické zrušenie. Príroda vraj určila čas a my do nej len umelo zasahujeme a potom trpia domáce zvieratá a deti a vlastne úplne všetko, určite ešte aj ten minišutrík, čo som minule našla v posteli. Hlavne treba mať environmentalistické priority. To je jedno, že sú trošičku chromtavé. Hlavne že sú. Príroda určila čas. Aspoň sa mám na čom v duchu chechtať.

V jedno ráno zahmleno pondelkové som nemala okuliare, bola tradične poloslepá  a ľudia sa trúsili na autobus vychádzkovou chôdzou. Chcela som si vytiahnuť z tašky zápisník, aby som tento svoj potrúsený pocit mohla zaznamenať písomne,  ale mám len taký v hrubých doskách s nápisom Papírny Brno v dolnom rohu, ktorý je ohromne nepraktický, takže to ráno som sa rozhodla znižovať sa v takýchto prípadoch k mobilu. Zbieram si v ňom teda náhodné poznámky a len málo sa desím faktu, že doň schovávam čoraz viac a viac fragmentov svojho bytia a žitia.

Iné ráno v stredu bolo zase z kategórie ukradnutých rán. Bezprostredne po zobudení naťahujem ruku po telefóne, aby som umlčala pekelnú kakofóniu zvukov, vonku fúka akoby ani nemalo byť zajtra a pod perinou mi je síce hnusne teplo, ale bez nej zasa hnusne zima a priority sú, celkom pochopiteľne, jasné. Premáham sa, poplazujem sa do kuchyne, opieram sa o linku, kávu pijem akosi neprítomne a prežívam celú sériu zadretých momentov, kedy sa neviem vzchopiť.  Len tak teda existujem v tej našej minikuchyni, nekoexistujem s prostredím,  šedé svetlo osvetľuje červenú rýchlovarnú kanvicu a žiadny z mojich aktuálnych pocitov by sa nedal opísať ako milý ani povznášajúci.  Ľúbim rána, tie skoré úplne najviac. Nenávidím, keď sú ukradnuté.

Vo štvrtok varím maté vo french presse a počúvam japonskú hudbu a ešte aj City and colour, lebo mám oboje veľmi rada. V posteli som objavila už spomínaný minišutrík. Takto za pár mesiacov už budem odídená preč, nebudem vo svojej izbe polievať africké fialky a ani hopkať dookola po miestnosti do rytmu Red Hot Chilli Peppers alebo aj len tak mimo rytmu. Niekedy ma z toho zovrie v hrudi, ale hlavne sa teším. Možno ale nebudem už potom vlastniť ani jednu izbovú kvetinku a nebudem mať komu piecť koláče. Životné priority snáď chromtavé nebudú.

Cestou do Trnavy som videla jarné peknosti, vzduch voňal kvetinami, na tvári hriala trochu plachá jar a na pleciach ťažil náklad. Prečo vždy skončím s taškou beznádejne plnou vecí? Možno s tým bude mať niečo skutočnosť, že si ako stará pani gazdinka nosím v ruksaku ešte aj rezervnú plátenku pre prípad spontánneho nákupu potravín a podobné udalosti krajnej núdze.  Povedala som T, že keby bol môj život RPG-čko, tak by som mala furt plný inventár a nemohla si nič navyše brať. A hneď nato narvala do batoha ešte šál a knihu. Uznávam, niekedy je fajn, že môj život nie je cool hra a ja nie som lovec drakov a ani nič podobné. T mi povedal, že sa nám raz bude robiť dobre biznis s aziatmi na obchodných večeriach a tak, lebo máme v našich východoeurópskych génoch zakódovanú vysokú alkoholovú toleranciu a budeme vždy o krok vpred.  Ja som sa uchechtla a bola v tom momente fakt rada, že sa kamarátime. Doma bola čalamáda, moje boľavé brucho a večerný vzduch voňal teplom a kvitnúcim kadečím.

Úplne iný deň M vošla do izby a predstavila svoju najnovšiu mikroskopickú kabelku. „A čo sa ti do nej zmestí?“ smejem sa a myslím si, že sakra kebyže je tá vec ešte o trošičku menšia, musím si na jej sledovanie zohnať elektrónový mikroskop. „Nóó, nič.“ smeje sa zasa M a počas toho pristupuje k testu rvania obrej peňaženky do jednej z krpatých priehradiek tašky. „TAK A TERAZ JU ODTIAĽ UŽ NEVYBERIEM.“

Keď mi bolo raz večer prikvačene smutno, našla som v sprche zabudnutú zubnú pastu a kefku patriacu mojej mame. A že mi fakt bolo akosi ľahšie na duši. Nielen preto,  že je mi po horúcej sprche vždy trochu menej smutno a prikvačeno, ale primárne preto, že si aj ja rada umývam zuby v sprche a cítila som nejakú prapodivnú súdržnosť. Rodina. Spolupatričnosť zhmotnená do podoby pomôcok na ústnu hygienu.

V strave je kráľovnou čalamáda. V piatok na večeru som pristúpila k jej posypaniu sušeným chilli a nebola vôbec sklamaná. Po ceste zo školy som využila plátenku pre prípad núdze. Môj život má zmysel a aj smer, je v ňom striedavo oblačno, vcelku ale fajn.  A okolo pol desiatej som sedela vylezená na kuchynskej linke, myslela na španielske slovné spojenie sopa de letras*,  len si tak hľadala smerom do obývačky a tentokrát skutočne koexistovala s okolím.

„Rada tu sedím.“

 „Dobre.“



 


 (*osemsmerovka)














streda 8. apríla 2015

úplne bez mena

          Predstavujem si životy cudzích ľudí. Ako jedia ranné cereálie a natierajú si vianočku maslom, alebo či občas nájdu v chladničke plesnivý džem a akej farby asi majú šálku na kávu. Ku komu sa večer vracajú domov a čomu patria útržky ich myšlienok.  Uja čo zametá pred pekárňou a mladého chalana ktorý tlačí haldu košíkov pri Bille, anonyma čo každé ráno uviaže psa pri stĺpe a ide si dať raňajky do lahôdok, okolo ktorých každé ráno prechádzam cestou do školy, alebo vodiča autobusu, ktorý nečaká kým mu poviem kam si prosím lístok a aj tak to vie.

Starý pán na zástavke autobusu sa tváril prinajmenšom zmätene. Podvedome a celkom automaticky som naňho hádzala tajné pohľady, všimla si nepochopenie v jeho trochu vodnatých očiach a biele pľuzgiere na rukách a rozmýšľala, odkiaľ ich asi má, kto je tento človek, kde bol, kam ide a na čo asi myslí, keď túžobne hľadí na červený autobus, ktorý celkom určite nezastaví pri našej zastávke. Asi na milisekundu som mala chuť ďobnúť ho do pleca a povedať mu, nech je v kľude, že nech počká. Sklonila som hlavu do šálu a dych sa mi zrazil na okuliaroch.  Červené autobusy našim smerom nechodia.
V inom svete a inom živote. Chcela by som byť vietor. Aby sa na mňa zabúdalo, aby nezostávali žiadne hmatateľné stopy mojej existencie, len letmý dojem minulého dotyku na koži. Hladkala by som cudzie mená zapadnuté prachom a strapatila ľuďom vlasy, kým čakajú na prechode pre chodcov. A na brehu oceánu im pripomínala vlastnú významnú bezvýznamnosť. Kamarátila sa s otravnou čajkou čo nikdy nie je ticho a listami stromov, ktoré sú naopak ticho stále.

Vždy keď odpadávam na igelitom potiahnutom ležadle pri odbere krvi u mojej obvodnej doktorky, príde mi ľúto že ma nikto mnou ľúbený aspoň na chvíľu nedrží za ruku.  Snažím sa zhlboka dýchať a vnímať okolie, správajúce sa ku mne ako ku krehkému dieťaťu, niekto ma vždy položí do polohy vodorovnej, otvorí okno a ja som iba zvedavá, prečo ma nenechá spať.

V noci sa budím o štvrtej, sedím s nohami prekríženými a sledujem pouličnú lampu alebo sa štverám na parapetu izby a pijem vodu v nočnom chlade. Posledné mesiace sama seba úplne prirodzene spánkovo deprivujem a len občas je to nedobrovoľné. Vtedy si idem obyčajne v sobotné ráno o šiestej kúpiť osie hniezdo a domov sa vrátim s makovkou a novinami.

Budík môjho otca občas zvoní aj keď ho nikto nepotrebuje na chodbe blízko mojej izbe. Rada si predstavujem, ako ho hádžem čo najďalej naprieč chodbou. Máme tvrdé dlažby, rozbil by sa. Zatancovala by som si oslavný tanec.

Farby sa mi zliali dokopy a istota čiernobielych názorov mi prekĺzla pomedzi prsty.  Naťahujem ruky a vietor mi robí prievan v hlave.


Toto nechcelo byť ucelené.