Možnože sa mi konce začali celkom
mimovoľne začali spájať s chladom, pocitom zimy na končekom prstov nôh
a studenou podlahou mojej izby. S ranným vyliezaním z postele, husou
kožou na pokožke nôh, s rýchlym nazúvaním pohodených, napoly zabudnutých
ponožiek. A možnože sa mi konce začali nie
tak celkom mimovoľne spájať s vidinou opätovných začiatkov, s ostrou
vôňou jesene a odhalenej, čerstvo zoranej pôdy. Alebo vôňou ľudí v okamžitom
momente ich príchodu dnu, keď je vonku chladno.
Uvedomovanie si vlastnej
existencie je vec prinajmenšom ošemetná. Tak ošemetná, že niekedy zrejme
nevieme čo od dobroty. Spomínam si, bude to už nejaký ten piatok odkedy som
hľadanie odpovedí na svoje nekončiace otázky zavesila na klinec a začala
miesto toho radšej hľadať tie správne otázky na nesprávne odpovede, ktoré mi
niekto len tak ledabolo a akoby nič podstrčil. Podstrčil mi ich tak šikovne, že
už ani neviem odkedy ich nosím pri sebe. Ale to je tak, že hľadanie otázok je
hľadanie na úplne inom stupni serióznosti ako bežné hľadania. Hľadanie tak
seriózne, až zabudlo lexikálny význam slova seriózny a prestalo sa tak
navonok správať. Tak sa teda väčšinou iba
akosi nonšalantne obzerám.
(Som
človek.
V žilách
mi prúdi rovnaký strach
ako
tebe.)
Moje telo sa skladá
z hviezdneho prachu. Všetko sa skladá z hviezdneho prachu. Je to
všetok život aj neživot podo mnou aj nado mnou. A nikto, ani ten
najobéznejší človek na svete nebude nikdy taký ťažký, aby sa vplyvom vlastnej
váhy a gravitácie prepadol sám do seba a stala sa z neho čierna
diera.
Sme hrozne maličkí.
A paradoxne, stále dosť obrovskí na to, aby sme sa opakovane strácali sami v sebe.
Lenže onedlho začne vo vzduchu
visieť niečo zásadné, ďalší kúsoček konca ďalšej kapitoly. Viem to, pretože to tak bolo vždy. Jeseň je
vždy definitívnou prestupnou stanicou, deliacou linkou a ja, akoby som sa po príklade stromov
zbavovala nepotrebného. Aby to v zime nezavadzalo, len aby to neťahalo
k zemi.
Už to bude nejaký ten piatok
odkedy som sa zamilovala do nenúteného súznenia duší, kakofónie vnemov, pocitu
tichých slov na mojich dlaniach, do nemého aktu miesenia vlastných myšlienok s myšlienkami
niekoho, koho poznám iba po mene. Do ranného čítania v autobuse, do
čítania všade možne. Do zdrojov otázok na niekdajšie odpovede.
Celé je to smiešne.
