Domov už nie je miesto. Lebo ja, hobo-pútnik som opustila
geografickú polohu v minulosti nazývanú domovom a podpílila si tým imaginárny
konár pod nohami. Miesto, kde teraz existujem a hibernujem nie je moja izba,
rovnako ako to nebola izba tých desiatok ľudí, čo tu bývali predo mnou. Ani
stolička na ktorej sedím nie je moja stolička, rovnako ako to nebola stolička
tých desiatok ľudí, čo tu bývali predo mnou. Ale doma bude navždy doma, to
viem. Ale nie kvôli súradniciam.
Ako mláďa som si myslela, že ak oči zatvorím dostatočne tuho a budem
si niečo naozaj veľmi veľmi priať, splní sa mi to. Ale mláďatá rastú a to so
sebou často nesie aj mierne pošramotenú nevinnosť a naivné pohľady na svet
okolo. Netrvalo ani až tak dlho kým som pochopila, že to s tými želaniami
nebude tak úplne pravda a že treba dávať veci do pohybu a nečakať len kým
zavanie správny vietor. A hlavne nezatvárať oči, len nezatvávať pred svetom oči.
Občas sa snažím dospeláčiť, lebo je to tak správne a aj trochu
preto, že niekedy jeden jednoducho nemá na výber. Ale stále občas zatváram oči
aj keď netreba. Konzervujem tak naivitu. Keď si pri pohľade na sivé nebo
hovorím, že veď určite nebude pršať a nechávam doma dážnik aj čiapku, alebo keď
samú seba druhý-tretí deň posebe presviedčam, že ešte netreba prať. Alebo že to
jedno veľmi pokrčené tričko vôbec nie je až tak pokrčené a aj keby bolo, je to
známka toho, že rozumiem modernému umeniu a iným alternatívnym zázrakom. A aj
mi to celé niekedy naozaj nejde a aj je mi niekedy mačkavo smutno bez mačiek. A
vtedy mám takmer neodolateľné nutkanie sa na ulici hodiť o zem, lebo sa mi pod
šatami divne poskŕčali pančuchy alebo ma kúše lístok na tričku, čo je vlastne
synonymum pre peklo a samotného Satana a všetky jeho deti a družky.
Chýba mi orgován a agáty, ktoré sú vysadené okolo cesty k môjmu
domovinovému domovu. Boli tam odkedy si pamätám a budú tam snáď aj dlho po tom,
čo si už nebudem pamätať nič a nikto si nebude pamätať mňa. Ale tu, v meste večného
vetra vtěrky a dažďa na milión spôsobov žiadne agáty nie sú. A nie je tu ani S
konzumujúci cornflaky o druhej ráno, zatiaľ čo mi hovorí o tých miniveciach v
živote, na ktorých skutočne záleží. Nie je tu ani zľahka otravný
Kierkegaard—kocúrnietendánskyfilozofheh, zívajúca prázdnota nekonečného hladu a
pažravosti. Nie sú tu dokonca ani konštatné otázky, či si dáme kávu (áno, dáme
si kávu) a ani zvuky starého prekvapkávacieho kávovaru, čo vydáva zvuky aké by
si čakal od niekoho vo svojej poslednej hodinke. Nie sú tu ani konverzácie cez
kúpeľnové dvere, ktoré sú viac monológy, lebo veď dvere. Nie sú tu zvuky
vykladania riadu z umývačky, zatiaľ čo K zaspáva na sedačne a tvári sa, že
pozerá dokument o lososoch na Aljaške alebo ropných vrtoch niekde inde. Sú tu
iné veci, ale ani jedna z nich nie je taká absurdne hrejivá. Ani jedna z nich
nie sú náhodné mačkavé objatia, ktoré si nosím so sebou iba ako milé spomienky
a ešte milšie tešenia na opätovné stretnutia.
Domov nikdy nebolo miesto.
